Demokracie na celom svete prichádzajú o účasť verejnosti

Autor: Martin Forró | 11.4.2017 o 18:53 | Karma článku: 3,62 | Prečítané:  321x

Klesá v demokraciách záujem o politické dianie? Alebo "iba" klesá viera v to, že voľby môžu skutočne niečo zmeniť? Volebná účasť, a aj počty členov strán významne klesajú naprieč Európou a Severnou Amerikou.

Naše domáce médiá pokrývajú voľby u nás aj vo svete dobre. No iba zo spravodajského pohľadu, v prípade dôležitých volieb alebo výskytu kontroverzných kandidátov sa pridávajú komentátori. Analýzy trendov chýbajú. Pri zadaní hesla "klesajúca volebná účasť" do vyhľadávača som na popredných miestach našiel iba málo aktuálnych odkazov. Zvyčajne sa viac zameriavajú na strohé konštatovanie, prípadne podporu a propagáciu svetonázorov, ktoré zastávajú ich komentátori. Keď sa však pozrieme na to, čo sa deje s demokraciou v dlhodobejšej a globálnej mierke, nájdeme znepokojujúcejší obraz. Nárast extrémistických hnutí, populizmu a polarizácia politickej scény, to všetko sú príznaky systémového zlyhania.

Vo svojom blogu sa venujem volebným systémom. Navrhujem riešenie, o ktorom si môžete prečítať v predchádzajúcich článkoch, tu (návrh) a tu (ilustračné príklady možností, ktoré voličovi ponúka). Tentokrát však ukážem, že napriek rozdielom v tom, aké volebné systémy krajiny používajú, isté trendy sú spoločné. Medzi hlavné druhy systémov patria väčšinový (napríklad Veľká Británia, Francúzsko), pomerný (v rôznych variantách, v kontinentálnej Európe prevažujúci), a zmiešaný (Maďarsko, Nemecko).

1: Klesajúca volebná účasť

Poznámka: VAP znamená podiel s populácie, ktorá môže voliť na základe dosiahnutia potrebného veku. V niektorých krajinách je obvyklejšie uvádzaná účasť zaregistrovaných voličov. V prípade USA je dokonca štatistika účasti VAP iba odhad, oficiálne sa registruje iba účasť zaregistrovaných voličov.

Prvý dôležitý trend je klesajúca volebná účasť. Iste, nedeje sa tak rovnomerne ani z časového, ani z priestorového hľadiska. Fluktuácie nastávajú bežne. Keď sú voľby dôležité, alebo je niektorý kandidát mimoriadne (ne)populárny, účasť môže stúpnuť aj napriek celkovému klesajúcemu trendu. 

Celú analýzu si môžete prečítať tu. Autorom je medzivládna organizácia IDEA (idea.int), žiaľ, Slovensko nie je členským štátom. 

Dôležité je aj lokálne porovnanie medzi našimi najbližšími susedmi.

Zaujímavý je prípad Maďarska. To začalo hlboko pod Slovenskom aj Českom. V roku 2002 (Fidesz bol vystriedaný vo vláde koalíciou vedenou socialistami) však účasť stúpla o vyše 10%. Dôvodom bolo najmä to, že v tých voľbách boli proti sebe sily, ktoré skutočne reprezentovali rozdielne postoje a vnímanie politiky. Aký rozdiel oproti nám v roku 2006, keď boli voľby poznačené silným znechutením z druhej Dzurindovej vlády, a toto znechutenie pretrvalo. odvtedy však účasť u nás a v Maďarsku konverguje. 

Nízka účasť v Poľsku je spôsobená podľa tamojších komentátorov (link) nízkym záujmom mladých, a ťažkosťami pri volení zo zahraničia. Tu by sme sa mali mať na pozore aj my. Naša mierne rastúca účasť vo voľbách je síce na prvý pohľad povzbudivá, ale keď si odrátame hlasy, ktoré dostali ĽSNS a Sme Rodina, účasť by spadla na 51,05%. Je pritom veľmi pravdepodobné, že mnohí voliči týchto strán by sa volieb vôbec nezúčasnili, keby kandidovali iba "štandardné" strany. 

A keď si prepočítame, koľko % z voličských hlasov pripadlo stranám koalície, tak to vychádza na necelých 30% (vrátane Siete a Mostu). Druhá Ficova vláda nemala podporu ani 26% občanov s právom voliť.

Zaujímavý je aj pohľad na tradičné demokracie. Jasne špecifickým prípadom je Švajčiarsko. Dokazuje, že ani klesajúca volebná účasť nemusí mať nutne ničivé účinky. Vo Švajčiarsku totiž väčšinou vládnu široké koalície, a kontroverzné alebo kľúčové otázky sa riešia referendami na rôznych územno správnych úrovniach.

Iná situácia je v ostatných vybraných krajinách. Zvolil som ich z toho dôvodu, že všetko sú to parlmentné demokracie, ale systém volieb je značne odlišný. V Nemecku je zmiešaný volebný systém (avšak odlišný od Maďarského), v UK je väčšinový systém, a v Holandsku je systém prakticky totožný s našim, nemajú však volebné kvórum (stačí získať počet hlasov, ktorý stačí na jedno kreslo v parlamente). Rakúsko má tiež pomerný systém, ale s istými prvkami nemeckého systému.

Je vidieť, že krajiny, ktoré majú systémy s prevažujúcou filozofiou pomernosti, majú vyššie volebné účasti. V Británii sa taktiež prudko znížila volebná účasť s nástupom nových generácií, ktoré sa častejšie sťahujú, čím strácajú možnosť voliť vo svojom obvode (zdroj). Navyše, podiel hlasov, ktoré získavajú dve hlavné strany (Labouristi a Konzervatívci) sa neustále znižuje, bez toho, aby sa do parlamentu dostal relevantný počet nezávislých kandidátov, alebo kandidáti tretích strán. Avšak krajiny s pomerným systémom zaznamenali v percentuálnom vyjadrení veľmi podobné straty v účasti. 

Samozrejme, je mnoho dôvovov, prečo sa tak deje. Ale všeobecné názory ľudí sú, že politici sa starajú iba sami o seba, alebo že sú si strany navzájom veľmi podobné, a že voľby nemôžu nič zmeniť. Taktiež je všade veľmi nízka volebná účasť mladých ľudí (zdroj). Mladí ľudia majú (podľa mňa skutočne oprávnený) pocit, že politici ich potreby ignorujú (zdroj, zdroj). Nuž, keďže je nás mladých ľudí čoraz menej, budeme musieť strpieť to, že sme menšina. 

Pre dobré pokrytie pridám aj volebnú účasť v Austrálii, a v Kanade. Obe tieto krajiny majú väčšinový systém, a sú parlamentnými demokraciami. Rozdiel ale je v tom, že v Austrálii majú účasť na voľbách povinnú, pod hrozbou pokuty. Ďalej majú voľby pomocou systému alternatívneho hlasovania (volič zoradí kandidátov podľa obľúbenosti) a väčšinový kandidát sa nájde systémom takzvaného instant runoff (prepočítavanie hlasov druhej, tretej, atď. voľby na fiktívne druhé kolo). 

Zaujímavé je, že aj napriek hrozbe pokuty, účasť vo voľbách v Austrálii klesá (Kanada je podobný prípad, ako UK). Ďalšia vec, ktorá je významná je, že v Austrálii rastie počet neplatných hlasov, ktorými voliči protestujú. A za nárast môžu z nemalej časti mladí voliči.

Pohľad na prezidentské systémy

Prezidentské systémy sú z hľadiska volieb samozrejme iné, ako parlamentné. Vo Francúzsku aj USA majú prezidentskí kandidáti hlavných strán takzvané primárky. Vo Francúzsku obvykle kandiduje väčší počet kandidátov, ako v USA, keďže systém volieb je tam dvojkolový (účasť v prvom a druhom kole je obvykle podobná, napríklad v roku 2012 bola v prvom kole 79,5, a v druhom kole 80,4%) . Účasť vo voľbách tam má zotrvalý stav. Nemám však podrobné vedomosti o tom, ako sa tam menili prezidentské kompetencie. Francúzsko je z tohoto hľadiska na analýzu volebného správania tvrdý oriešok. Účasť v tamojších parlamentných voľbách (väčšinový systém) však vykazuje veľmi prudký pokles (opäť, zmeny v kompetenciách môžu byť rozhodujúcim faktorom). 

V USA, údajne najsilnejšej demokracii na svete, však je volebná účasť nízka, a ešte aj vykazuje mierny pokles. Čo je ešte horšie, v USA majú veľmi nízku účasť už v primárkach, ktoré sú veľmi dôležité. O prezidentských kandidátoch tak rozhoduje iba malá hŕstka "skalných". Výrazný pokles potom zaznamenala účasť v primárkach demokratov. 

https://fivethirtyeight.blogs.nytimes.com/2010/09/14/primary-voter-turnout-stays-low-but-more-so-for-democrats/

Problém s účasťou v USA je samozrejme možné pripísať aj tomu, že volebné okrsky sú príliš veľké, a je v nich málo volebných miestností. Tvoria sa rady, a klesá ochota voliť. Je tiež častým javom, že chudobnejšie oblasti sú pokryté horšie, než bohaté. Ďalším problémom sú neustále spory ohľadom toho, či sú voľby vôbec férové. Známy prípad je opísaný v dokumentárnom filme Hacking Democracy

2: Znižuje sa podiel populácie, ktorá tvorí členskú základňu politických strán

Druhým významným a globálnym trendom je, že klesá podiel ľudí, ktorí sú členmi politických strán. Treba povedať, že medzi členstvom v politických stranách, a systémom vlády, respektíve volebným systémom, nebadať zjavnú súvislosť. 

Problém znižovania počtu členov strán je to, že to len prehlbuje polarizáciu už spôsobenú klesajúcou volebnou účasťou. Nie je to úplne univerzálne: záleží aj od stanov tej-ktorej strany, a taktiež od vnútornej praxe. Je však možné predpokladať, že strany s menšou členskou základňou sa skôr stanú stranami "jedného muža" (alebo záujmovej skupiny), aspoň v rozvinutých demokraciách. U nás to však nie je také jednoznačné. Napríklad strana Smer mala v roku 2015 16200 členov, a od začiatku o nej možno hovoriť ako o strane Róberta Fica. Pritom strana KDH mala 11700 členov (rovnaký zdroj), a na poste predsedu sa za jej históriu vystriedali viacerí ľudia. Na opačnej strane škály je to hnutie OĽaNO so 4 oficiálnymi členmi, a SaS so 166 členmi, v rámci ktorej sa neustále dejú nejaké rozkoly a členenie na frakcie (Poliačik, Kollár, Miškov...).

Dostať sa k dátam o počte členov politických strán nie je také jednoduché, ako k dátam o volebnej účasti. Sú však výskumníci, ktorí sa takýmto oblastiam venujú, a tí dáta zozbierali a spracovali. Žiaľ, tieto výsledky boli uvedené vo vedeckých časopisoch, ktoré sú za paywallom. Nemôžem tieto články skopírovať, a väčšina čitateľov sa k nim nedostane. Uvediem však odkaz na článok, z ktorého čerpali na blogu London School of Economics, z ktorého uvediem grafy.

Je vidieť, že u nás je podiel členov politických strán veľmi malý (a to sú dáta z roku 2012!). Podobný je v Česku, ale napríklad aj vo Francúzsku, či Nemecku. V Rakúsku je veľmi vysoký počet členov politických strán. Podrobnosti o tom, prečo to tak je, nepoznám. Iní však píšu o tom, že je to vecou lokálnej politickej tradície. 

Dôležitý je ale aj trend, a ten vykazuje vo väčšine krajín značný pokles.

Opäť, aj v tejto štatistike sme v rámci Európy na chvoste. Je však ťažké z toho vyvodiť nejaké závery, keďže v "našej lige" sa nachádzajú skoro samé tradičné demokracie, napríklad Nórsko a Švédsko. Paradoxne, v týchto krajinách je pokles volebnej účasti miernejší.

Najzaujímavejšou krajinou je z tohto pohľadu Španielsko. To je špecifické svojou minulosťou ako diktatúry, pričom susedilo s demokratickým Francúzskom. Demokracia v Španielsku je tak ešte stále pomerne mladá, a mala aj lepšie podmienky na vývoj. Pokles volebnej účasti je však v Španielsku podobný, ako v iných krajinách. V posledných 3 voľbách bola účasť vždy pod 65%. V prípade Francúzska a Talianska ide iba o korekciu predchádzajúceho klesajúceho trendu. Vysoký podiel v Rakúsku sa zas prudko znížil ešte pred obdobím, za ktoré boli dáta v predchádzajúcomn grafe porovnávané (uvediem v nasledujúcom grafe). 

Celý článok je tu.

V prípade zámoria je situácia podobná. V Kanade je podiel členov politických strán zhruba 2%. V USA je kvôli najsilnejšiemu systému dvoch strán v demokratickom svete dôležitejšie to, koľko ľudí sa s tou-ktorou stranou identifikuje (volí v primárkach a podobne). No a stav je taký, že sa s jednou zo strán identifikuje čoraz menej ľudí. Zaujímavé je, že začiatkom milénia sa situácia na chvíľu obrátila. Možno za to mohla vyostrená zahraničnopolitická situácia po 11. septembri.

Záver

Potrebu zmeny volebného systému som začal vnímať po voľbách v roku 2012. Uvedomil som si totiž, že vláda nie je zostavená tak úplne na základe vôle občana. 26% hlasov celej populácie stačilo na to, aby jedna strana jedného človeka ovládla celé Slovensko. 11,5% hlasov pritom dostali strany, ktoré dohromady nemali ani jedného poslanca (zdroj). Našťastie nie až tak, ako Viktor Orbán u našich južných susedov. Po druhý krát aj s pomocou účelovej zmeny volebného systému. A to som ešte nevedel, aká koalícia vznikde po nasledujúcich voľbách. 

Keď som vlani po voľbách zistil, že moja pôvodná myšlienka limitovať počet poslancov na základe volebnej účasti, pri zachovaní potrebného počtu hlasov 75, je nezmysel, vymyslel som systém, ktorý popisujem v predchádzajúcich článkoch. O volebných systémoch ako takých som mal málo vedomostí, tak isto aj o tom, aký k ním majú ľudia vzťah. Systém som vymyslel na základe uplatnenia princípov z iných oblastí, a na základe súčasného volebného systému u nás.

Stretol som sa však s dosť výrazným odporom, pričom časté boli požiadavky na návrat ku systému spred Mečiarovej reformy (respektíve prechod k biproporcionálnemu systému, alebo jeho zmiešaným alternatívam), alebo uplatnenie väčšinového volebného systému. Okrem toho, v rámci tejto problematiky vtedy prišiel Richard Rybníček s tým, že by sme sa mali inšpirovať nemeckým systémom (podrobne to však, pokiaľ viem, nerozviedol). 

V rámci tohto článku som ukázal, že síce sú všetky tieto systémy v demokratickom svete používané, ale v konečnom dôsledku vedú k tomu, čo som popísal v úvodnom článku celej série blogov. Víťazstvám partokracie, cementovaniu moci v čoraz užšej časti populácie, a rezignácii voličov. Príznakmi sú klesajúca volebná účasť, a znižovanie počtu členov strán. Treba povedať, že partokracia nie je jediným vysvetľujúcim faktorom. Možno sme len čoraz lenivejší. 

V nasledujúcom článku sa vrátim k svojmu návrhu, a popíšem ho z hľadiska toho, aké efekty predpokladám, že bude mať. Taktiež vysvetlím a skúsim priblížiť, ako som vôbec ten systém vymyslel. 

Ďalej potrebujem vyriešiť otázku praktickej realizovateľnosti. Už vlani som na tú tému napísal článok, v časti bezpečnosť som sa však medzitým (aj od diskutéra) dozvedel nové skutočnosti, a časť kde som sa venoval nákladom na systém, som napísal iba ako hrubý odhad (uviedol som cenu za prístroje, ktoré používajú (a ktorých integritu spochybňujú) v USA. Taktiež som urobil chybu, keď som písal o tom, ako viacúčelovosť a znovupoužiteľnosť zníži náklady. Samozrejme, tak by tomu bolo iba v prípade, že sa oproti súčasnému systému znížia prevádzkové náklady. Síce sa pri voľbách minie vyše 100 miliónov A4 papierov len na nepoužité hlasovacie lístky (FUJ!), ale nie je vôbec jednoznačné, či také zníženie nákladov nastane. Som si takmer istý, že nie. Nuž, demokracia tiež nie je zadarmo.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

KOŠICE KORZÁR

Polícia o akcii Shark: Štát ukrátili o takmer 28 miliónov eur

Fingovali vysoké náklady na reklamu.

KOŠICE KORZÁR

Vo väzbe pre podvody skončili podnikatelia aj bývalí športovci

Medzi obvinenými sú aj známe mená.

KOMENTÁRE

Korisť po Islamskom štáte zapáli ďalšie konflikty

Kurdi sú rozdelení, Bagdad útočí a Teherán prilieva olej do ohňa.


Už ste čítali?