Poslanci, ruky preč od volieb (nielen) do VUC!

Autor: Martin Forró | 30.1.2017 o 22:26 | (upravené 19.2.2017 o 16:42) Karma článku: 2,67 | Prečítané:  611x

Parlament zasadá, a poslanci chcú odhlasovať zmenu volebného systému v župných voľbách. Nepríde mi správne, že o tejto téme rozhoduje parlament. A to nie len kvôli pseudoargumentom, čo momentálne používajú. Navrhujem iné riešenie.

Povedal som si, že otázku volieb s väčšinovým systémom nebudem rozoberať. Aktuálne dianie ma však predsa len donútilo vyjadriť sa aj k tomuto. Poslanci idú odhlasovať účelovú novelu zákona, a je pravdepodobné, že pri tom nájdu „nepravdepodobné“ spojenectvá.

Síce považujem kolegiálne orgány volené pomerným systémom za demokratickejšie, stabilnejšie, a z dlhodobého hľadiska aj schopnejšie, tradícia jednomandátových orgánov (prezident, starosta, primátor, župan) tu predsa len je. Navyše, svojím spôsobom môžu vyvažovať nevýhody kolegiálnych orgánov a pomerného systému ako takého.

Nebudem písať o tom, či sú VUC-ky potrebné, ani koľko ich má byť. Ak by ste chceli diskutovať na túto tému, písali o tom iní, ja sa tomu vyhnem. Ide mi o to, že mnohí politici prežívajú s popularitou hlboko pod 50%, a ani ich to nemusí veľmi trápiť. V tomto blogu stručne zhrniem, prečo sú argumenty politikov (o šetrení, nezáujme voličov a boji proti extrémizmu) nedostatočné, alebo rovno úplne zavádzajúce. Okrem toho popíšem návrh alternatívneho volebného systému pre voľby do jednomandátových orgánov.

Ide o veľmi starý spôsob voľby, ktorý je možné rýchlo implementovať, a nevyžaduje iné technické zabezpečenie, ako súčasný systém (poznámka: neplatí pre niektoré navrhované varianty v 2 kole). Bol používaný v kolíske demokracie, Grécku. Priznám sa, že neviem či aj v tom starovekom, ale v novovekom určite. Žiaľ, vlády vojenskej junty túto tradíciu prerušili, a už sa neobnovila. Bol to istý predchodca takzvaného systému approval voting.
https://en.wikipedia.org/wiki/Approval_voting
Ja sa pokúsim načrtnúť systém, ktorý využije výhody tohto spôsobu voľby, a eliminuje jeho nevýhody.

Najprv ale dôvody, prečo by si politici mali nechať tému volebných systémov k pivu, a jej skutočné riešenie prenechať širšej verejnosti.

  1. Politici sú pri tejto téme automaticky v konflikte záujmov. Vždy majú motiváciu sa zameriavať na tie aspekty, ktoré môžu hrať v ich prospech. V tomto prípade je to jednoznačne snaha o zabetónovanie moci. Takto sa ale krízy (nielen politické) neriešia. Kríza je čas na zmenu a prehodnocovanie.
  2. Voličov je oveľa viac, ako kandidátov (poznámka: nemusí platiť pre najmenšie obce, ale územnosprávne členenie je predsa len trocha iná téma). Volebný systém by mal slúžiť predovšetkým im, nie politikom. Samozrejme, bez diskriminácie akýchkoľvek kandidátov. O tomto viac píšem v predchádzajúcich blogoch týkajúcich sa návrhu férového a účinného pomerného systému, ak by ste mali záujem.
  3. Šetrenie na volebnom procese je dôležité. Je však treba zamerať sa na efektivitu vynaložených prostriedkov, rozhodne nie na kvalitu procesu. Netreba zabúdať na bod 2: voľby platia hlavne voliči, nie volení. Tých pár ušetrených eur, v porovnaní s tým, čo politici dokážu rozkradnúť, až tak nezaváži.
  4. Politici sú menej rôznorodá skupina, ako ich voliči. Obvykle majú veľmi podobné osobnosti, vzdelanie, zázemie a podobne (chcelo by to aj dôkaz, ale objektívny dôkaz neviem poskytnúť, to je na hlbšiu analýzu. Tak tu je aspoň ilustrácia: http://www.economist.com/node/21549976 
    síce je to z Francúzska, ale spolužiakov sme mali dosť aj u nás, + Francúzsko je väčšia krajina, a teda šanca že sa tak stalo náhodou, je oveľa menšia)
    . Politický systém, a spoločnosť ako taká, je ale dynamická záležitosť, a preto je nevyhnutný komplexný pohľad a istá dávka „vhľadu“ (insight). Do témy volebných systémov majú čo povedať veľmi rôzni ľudia: najviac asi matematici, ale aj systémoví inžinieri, informatici, biológovia (z prírody sa môžeme veľa naučiť!), psychológovia, sociológovia, a podobne. Koľko je takých medzi politikmi?
  5. A samozrejme, ide o dôveru. Dôvera je nenahraditeľná, a dokáže skutočne veľa. Čím rýchlejšie sa obnoví, tým skôr sa budeme môcť venovať skutočným problémom. Preto nepoznám lepší spôsob, ako o takýchto veciach rozhodovať, než spoločenským konsenzom, prípadne referendom. A keď už som pri tom, tak dôvera je základná podmienka funkčnosti priamej demokracie (na švajčiarsky spôsob), a to už stojí za uváženie!

 

Návrh systému:

 

Týmto návrhom si nie som taký istý, ako svojim návrhom proporcionálneho systému. Nachádza sa tu viac miest, kde nie je rozhodnutie úplne jednoznačné, a vyžaduje umelé nastavenie prvkov. Okrem toho viem aj o existencii lepšieho systému, ktorý je však, žiaľ, zložitý na používanie. Ide o takzvané maticové hlasovanie, pri ktorom volič môže pre každú dvojicu kandidátov zvoliť víťaza (alebo aj skóre) z každej dvojice kandidátov. Samozrejme, počet takýchto dvojíc rastie veľmi rýchlo. Pri 4 kandidátoch je to 6 možností, pri 5 už 10, pri 6 kandidátoch 15, pri siedmych 21... Vzorec postupnosti už asi väčšina z vás čo to dočítala až sem odhalila. A nútiť každého voliča robiť takú zdĺhavú voľbu by bolo kontraproduktívne. Preto sa tento systém udomácnil iba pri hlasovaní v predstavenstvách firiem, a podobne.

Okrem toho existujú aj alternatívy v podobe takzvaného Instant runoff (v preklade niečo ako okamžité druhé kolo), ktoré sa používa napríklad v Austrálii, alebo jeho zložitejší, avšak matematicky konzistentnejší predchodca, takzvaná Dodgsonova metóda. Pre zaujímavosť dodám, že Charles Dodgson nie je nik iný, ako známy spisovateľ píšuci pod pseudonymom Lewis Carroll.

Späť k tomu, čo navrhujem:

Systém pozostáva z dvoch kôl. V prvom kole volič volí tak, že každému kandidátovi dá buď pozitívny, alebo negatívny hlas. Do druhého kola postúpia iba tí kandidáti, ktorých súčet hlasov je kladný. V prípade, že takí kandidáti nie sú, postúpia do druhého kola dvaja (alebo viacerí, toto je jedno z miest, kde nie je jednoznačná odpoveď) kandidáti s najlepším súčtom. V druhom kole je potom zvolený jeden kandidát ktoroukoľvek z metód, ktorú som spomínal. Dodgson, Instant runoff, maticová voľba, alebo aj prostá väčšina (jediná, ktorá nevyžaduje pomoc počítačov). Dôležité je, aby to druhé kolo bolo, lebo je potrebné vyvážiť nedostatky systému prvého kola. Je treba eliminovať taktické volenie, aby sa voliči mohli sústrediť na stratégiu (teda ciele, ktoré chcú voľbami dosiahnuť).

Pozrime sa na voľbu v prvom kole z pohľadu voliča. Ten môže vykazovať rôzne preferencie. Ak má vyhranenú podporu jedného z kandidátov, jeho voľba sa v ničom nelíši oproti tomu, keby sa volilo prostou väčšinou. Ak podporuje nejakého kandidáta, ale ten nie je favorit, môže zároveň voliť jeho a aj to, čo považuje za menšie zlo. Pritom dúfa, že v rámci prvého kola budú eliminovaní kandidáti, ktorých si neželá. Ak volič nemá vyhranenú podporu, môže jednoducho podporiť široký okruh kandidátov, ktorí mu nie sú vyslovene nesympatickí.

(Samozrejme, taktické volenie sa nedá odstrániť žiadnym systémom, a každý z "typov" voličov je vlastne skupina s neostrými hranicami.)

Posledný typ voliča je dôležitým momentom v boji proti extrémom. Z prieskumov verejnej mienky jasne vyplýva, že extrémizmus nepodporuje väčšina voličov. No sústavné kompromisy pri volení „menšieho“ zla spôsobili, že to zlo postupne rástlo, až sa stalo rovnako veľké ako to, proti ktorému pôvodne stálo. Tak sa nenechajme zatlačiť do kúta. Dobrý systém voľby nie je len teoretická hra nejakých vedátorov a filozofov. V praxi ide vlastne o manažment celej spoločnosti, ktorý môžeme mať v rukách pevnejšie, ako teraz! 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

KOMENTÁRE

Čo spravili dva české večery s Putinom a dvadsať klamstiev

Už aj českí diváci mohli sledovať rozhovory režiséra Olivera Stona s ruským prezidentom.

SVET

Odpoveď Ficovi: Nie ste v tom sami, Nemci podrazili aj Čechov

Dúfame, že UEFA konečne prijme nové pravidlá.


Už ste čítali?